budované
prítomnosti miesto.
Na druhý deň ráno mi zazvonil telefón, keď som skladala bielizeň.
Byl Danielovi.
Jeho hlas bol zvláštny – napätý, naliehavý.
„Spoznala som vašu dcéru,“ povedal.
Stuhla mi krv v žilách.
“Musíš ísť domov. Hneď.”
Jazda sa zdá nekonečná. Ruky na volante sa mi triasli. Hlavou sa mi naháňali tisíce scenárov – konfrontácia, odhalenie, skaza.
Keď som vošiel do kuchyne, uvidel som ju.
Sedela pri našom stole. Stále v uniforme servisky. Ruky úhľadne zložené v lone.
Daniel stál za ní.
A ten pohľad v jeho očiach – ten som nikdy predtým
